V hlbinách Zeme – Prvá epizóda: Desivá tma

Dýchanie sa stávalo ťažkým.

Všade okolo nás bola len tma – druh tmy, v ktorej sa nám už len predstava svetla zdala absurdná. Z vlhkých stien kvapkala voda, vzduchom sa ozývali ozveny a z času na čas sa ozval vzdialený výkrik neznámeho tvora... to stačilo na to, aby paralyzovalo myseľ.

Moja ruka bola na skale. Studená, mokrá a zvláštne sa triasla. Možno si to len predstavovala – alebo sa stena naozaj hýbala.

Profesor Lidenbrock bol o pár krokov vpredu. Držal baterku, ale jej svetlo odhaľovalo len jeho tvár – všetko ostatné pohltili tiene.

„Stoj!“ povedal som chrapľavým a napätým hlasom. „Niečo… niečo sa predo mnou hýbe!“

Profesor sa otočil a pozrel sa na mňa. V jeho očiach nebol strach – len úžas. Akoby na túto chvíľu čakal celé roky.

„Sme blízko… Cítim to, Axel. Volajú nás tajomstvá zemského jadra.“

Obzrel som sa späť. Náš spoločník Hans sedel ticho opretý o stenu. Tvár mal zmočenú od potu, prázdny pohľad. Poslednú hodinu neprehovoril ani slovo, len stále hľadel tým istým smerom.

Potom sa zrazu zem zatriasla.

Veľmi slabo, akoby sa pod nami prebúdzal nejaký obrovský tvor. Z trhlín v stene sa ozýval hlboký zvuk – niečo, čomu ľudský jazyk nerozumel.

Všetci traja sme na seba hľadeli. V tejto tme sa všetko zdalo ako nepriateľ – dokonca aj naše vlastné tiene.

A ako sa to všetko začalo?

Pred dvoma mesiacmi sme sedeli v starej knižnici v Hamburgu. V tej istej knižnici, kde sme našli skrytý odkaz v opotrebovanej knihe – odkaz, ktorý nás prinútil podniknúť túto cestu. Cestu, kde každý krok opúšťal Zem a čas za nami... a ktorej koniec mohol byť tu – uprostred tejto temnoty, tohto ticha a tohto strachu.