Druhá epizóda: Tajomstvo uzavretého tunela

Kvapky vody teraz padali na našu pochodeň. Oheň bol na pokraji zhasnutia.

Stáli sme v úzkom tuneli – takom úzkom, že profesorovo rameno sa škriabalo o kameň a Hansov chrbát stále narážal do stropu. Moje dýchanie sa stalo nepravidelným. Kyslík v tomto tuneli chutil inak – akoby vzduch patril do iného času.

Potom sa niečo stalo… niečo, z čoho nám naskakoval mráz po chrbte.

Ústie tunela za nami sa uzavrelo.

Nebolo počuť žiadny zvuk, žiadne chvenie. Chodník, ktorým sme práve prešli, bol teraz plný kameňov, akoby chodník nikdy neexistoval.

„Ako... ako je to možné?“ zamrmlal som.

Profesor zdvihol baterku vyššie a v tom mihotavom svetle sme niečo uvideli – škrabance na stene tunela. Akoby sa niekto – alebo niečo – snažilo vyškriabať cestu von pomocou klincov alebo pazúrov.

Hans povedal trasúcim sa hlasom: „Tieto stopy… sú čerstvé.“

Pristúpil som bližšie k stene a dotkol sa jej – kameň bol vlhký a škrabance boli skutočne čerstvé. Niekto… alebo niečo… sa tadiaľto pokúsilo utiecť.

Profesor sa zhlboka nadýchol. „Toto nie sú len prírodné útvary, Axel. Tieto chodníky… ony si myslia.“

„Myslí si to?“ spýtal som sa šokovane.

„Áno… niekedy sa otvoria, niekedy sa zatvoria. Akási sila tu dole nás vedie – a chce, aby sme niekam išli.“

Vzal som si baterku a vstúpil hlbšie do tunela. Pod pätou mi čľapkala voda a vzduch bol plný zvláštneho zápachu – niečoho ako rozkladu... alebo možno niečoho dávno pochovaného.

Potom sme to počuli – slabé, neustále šušťanie… akoby sa niečo masívne plazilo hlboko pod nami.

(Spomienka)
Pred dvoma týždňami sme dorazili do Reykjavíku. Hlavné mesto Islandu – na povrchu pokojné, ale vedeli sme, že tam budeme len pár dní hosťami. Potom naša cesta povedie dole – hlboko, hlboko pod hladinu.

Zbalili sme si len to najnutnejšie: suché jedlo, vodu, baterky a mapu – tú istú, ktorá ukazovala na ústie vyhasnutej sopky, o ktorej sa hovorí, že je kľúčom k našej ceste.

Profesor bol spokojný. Nehľadal len tajomstvá Zeme – hľadal dôkaz svojich vedomostí.

Ja? Záležalo mi len na tom, aby som našiel cestu späť.

V tuneli sa opäť ozval zvuk – teraz bližšie.

Všetci traja sme sa tlačili k sebe. Baterka mihotala. So zatajeným dychom sme počúvali.

A potom… sme videli tieň, ako sa pohol.